11924211_513352038819056_2285278629037921430_n (1)

Rozhovor s námi na téma Vědomé těhotenství a Lotosový porod v zářijové VITALITĚ

Milí Přátelé,

rádi bychom vám zprostředkovali celý uveřejněný rozhovor ze zářijové Vitality 2015 na téma Vědomé těhotenství a lotosový porod. Ze srdce děkujeme Katarince a Michalovi.

Vedomé tehotenstvo a Lotosový pôrod – návrat k prirodzenosti

„Keď sme sa s Filipom stretli, život nás tak silne nabádal, aby sme boli spolu, že akékoľvek plánovanie a koncepty mysle išli stranou. Láska medzi nami bola od začiatku taká silná, že ju nešlo ignorovať. Cítili sme, že sa už dávno poznáme a po mesiaci sme mali pocit, že sme spolu už sto rokov. Dieťatko sme neplánovali, aj keď som vedela, že je pri mne už dlhší čas dušička, ktorá sa chce ku mne narodiť a čaká na „svojho“ tatinka. Aj keby sme chceli, na žiadne koncepty a prípravy nebol priestor. Táto dušička k nám prišla tak rýchlo, ako to len išlo, neotáľala...“

Takto sa začína príbeh Denisky Vaňkovej a Filipa Kuboviča a ich krásneho 8 mesačného synčeka Nataika. Dovolili nám nahliadnuť do svojho života, krehkého a zároveň silného príbehu zrodenia, tehotenstva a lotosového pôrodu. S veľkou odvahou a silou sa vydali skúmať málo objavené zákutia nášho zrodu a prirodzeného príchodu na Zem. Rozhodli sa otvorene a s láskou podeliť o svoje skúsenosti, úvahy i objavy.

„…Celé toto obdobie nám ukázalo naše smerovanie a postupne nám odkrylo pochopenie a význam nášho prežívania. Predovšetkým to, ako môžeme pomôcť sebe a nášmu prichádzajúcemu synovi, aby sme sa spojili sami so Sebou, s Matkou Zemou, zobrali si naspäť plnú silu svojej duše a pocítili celý svoj potenciál, s ktorým sme pôvodne prichádzali sem do tohto života. A to podstatné, aby sme dokázali túto silu a potenciál vniesť do každodenného života a realizovať ho.

Deniska, Filip, aká bola vaša cesta životom s bábätkom v brušku?

Deniska: Od samotného počiatku tehotenstva sme silne vnímali rôzne naše presvedčenia a programy, ktoré sú v našom vnútri zakódované už po niekoľko generácií (bude ti zle, budeš mať divné chute, budeš unavená…) Keď začali pôsobiť, musela som byť skutočne prítomná a uvedomiť si, čo je moje a čo nie. Vnímať svoje telo a pocity a tie brať ako svoju pravdu. Prišlo zopár dní, keď som nevedela čo jesť a bolo mi naozaj trošku nevoľno – to bolo všetko. Žiadne vracanie, žiadne chute či fyzické problémy, žiadne jedenie za dvoch. Uvedomila som si, že tieto presvedčenia sú v okolí prítomné tak silne, že je veľmi potrebné Byť v sebe, vo svojom tele, spojená so sebou a s novým životom, aby som dokázala všetky prejavy zvonku vnímať s nadhľadom, bez potreby bojovať či presviedčať niekoho o tom, že to cítim a mám inak. V tele sa všetko začalo meniť ohromnou rýchlosťou. Celý tento stav je doslova požehnaný, bez toho, aby sme do toho akokoľvek zasahovali, sa začne v našom vnútri tvoriť nový život. Je to ako Stvorenie celého Vesmíru. Stala som sa užasnutým pozorovateľom a zároveň jedným z hlavných aktérov celého tohto posvätného procesu. Začali sme s Filipom pozorovať, že po pár dňoch či týždňoch od počatia u nás začali vyskakovať rôzne bloky, strachy a traumy. Týkalo sa to nášho detstva a našich zranených vnútorných detí. Všetko akoby sa rozhodlo, že chce byť videné. S napojením na Nataika v brušku sme vedeli, že i on nás silne podporuje v tom, aby sme využili túto jedinečnú príležitosť a snažili sa s otvoreným srdcom všetko prijať, uzdraviť a prepustiť. Touto počiatočnou katarznou fázou sme s láskou prešli a obaja sme sa úprimne tešili z môjho požehnaného stavu a opatrovali dušičku, ktorá sa k nám rozhodla prísť. Rozprávali sme sa Nataikom, hladkali bruško a vnímali, ako s nami komunikuje. Bolo to nádherné obdobie. Počas ďalšieho obdobia tehotenstva sa začali postupne vynárať na svetlo sveta spomienky z našich vlastných pôrodov. Mali sme potrebu zistiť viac o tom, ako sme my sami prišli na svet. Moja mama mi toho o mojom pôrode veľa nepovedala, už si to nepamätala. „V podstate bol rýchly a v pohode,“. Neskôr dodala, že ju nastrihli a mala veľký a bolestivý hematóm, nemohla poriadne chodiť ani sedieť. Takto to prebiehalo takmer u každého z nás, boli sme odobratí matkám a tie nás videli iba počas kojenia v presne určenom čase. Začali sme s Filipom veľmi hlboko cítiť pocity, ktoré sme vnímali ako bábätká. Ako sme ihneď potrebovali mamu, ktorá tu nebola, aký bolestivý bol náš príchod na svet, náš prvý nádych, plač, cudzí ľudia, nožnice, odstrihnutie placenty, ostré svetlo, sterilné prostredie, zvuky… stále viac som si uvedomovala, že chcem svoje dieťa priviesť na svet inak. Vnímala som, nakoľko zásadné je, ako sa narodíme. Ako celý tento proces počínajúc tým, ako sme počatí, tehotenstvo i pôrod ovplyvňuje to, aký dnes sme.

Chodili ste počas tehotenstva k lekárovi na pravidelné prehliadky?

Deniska: Tehotenstvo som si tak užívala, že som nemala potrebu chodiť k lekárovi. Obťažovalo ma chodiť do nemocničného prostredia, čakať v čakárni, nechať na seba vplývať rušivé pseudo-strachy, vystrašené maminy a nechať si robiť rôzne vyšetrenia. Cítila som sa skvelo a vedela som, že je všetko v poriadku. Natoľko som už vnímala svoje telo a pocity, že som nepotrebovala uistenie zvonku, že je všetko v poriadku. Celé telo prechádzalo obrovskou zmenou, dieťatko sa vyvíjalo ohromnou rýchlosťou a vnímala som, že tento čas je potrebný k tomu, aby som odpočívala a nechala telo, ktoré najlepšie vedelo čo má robiť, bez zbytočných zásahov a „systémových“ stresov. Stvorenie nového života sme s Filipom pestovali vo veľkej láske, úcte a vďačnosti. Prišlo mi absurdné, nechať si napríklad zobrať 6 skúmaviek krvi, ktorá sa novo tvorí pre bábätko iba preto, aby mi mimo bežné hodnoty zistili krvnú skupinu, ktorú pochopiteľne poznám. Znamenalo by to i rôzne testy, odporúčania, varovania, strašenie, vaginálne vyšetrenie, ultrazvuk a podobne. Namiesto 3D fotečiek z ultrazvuku do albumu sme si radšej dali skvelé jedlo z Góvindy. Napokon i lekárka, ktorú sme si našli v piatom mesiaci tehotenstva vypočula naše požiadavky a sama uznala informáciu o škodlivosti ultrazvuku. Akceptovala i to, že nechcem vaginálne vyšetrenie a bruško počúvala dreveným počúvadlom. Jediný ultrazvuk, ktorý som absolvovala mesiac pred pôrodom trval pár sekúnd. Chcela som mať istotu, že je dieťatko otočené dole hlavičkou, aj keď i to som vedela a cítila. Presne si pamätám noc, keď sa Nataiko v brušku otočil. Ako sa blížil pôrod, vyvstávali vo mne opäť menšie či väčšie strachy z pôrodu samotného. Predovšetkým sa týkali možnej bolesti či natrhnutia hrádze. Keď sme tieto strachy spolu s Filipom uzdravovali a liečili, uvedomila som si, ako veľmi sú prevzaté z predchádzajúcich generácií. Spomenula som si napríklad na zážitok s hematómom a bolesť, o ktorej mi rozprávala moja mama. Keď sme s liečením začali, zistili sme, že strach z natrhnutia bol skutočne v tele prítomný a moje uvoľnenie je asi tridsať percentné. Vďaka liečeniu sa všetko uvoľnilo a pri mojom prirodzenom pôrode sa nekonalo ani najmenšie natrhnutie.

Filip: Pre mňa bolo naše tehotentsvo doslova prerodom. Myslel som si, že som nad vecou a už mám v živote skoro všetko zvládnuté. Maska opadla. A ja som uvidel svoj život v pravde ako naozaj je. Uvidel som pripútanosti a previazanosti. Uvidel som v plnej nahote, ako to vo svojom živote mám, čo žijem, čo ma formovalo, čo ma stále drží a čo ovplyvňuje a manipuluje moje správanie. Vďaka Deniske a nášmu dieťatku v brušku som mal možnosť pozrieť sa pravde do očí, uvidieť svoj život bez ilúzií a urobiť zmeny. Uvoľňovanie a transformácia prebiehala niekedy formou dosť búrlivých vnútorných aj vonkajších otrasov. Zrod nového života je darom pre oboch rodičov, je to obrovský dar prebudenia najmä pre nás mužov, ktorí máme tendenciu byť viac v hlave ako v spojení s matkou Zemou a svetom srdca. Ja som v hĺbke duše vnímal spojenie s našim synom a cítil som vnútornú túžbu vytvárať a udržiavať priestor bezpečia. Priestor bezpečia, do ktorého Deniska každým dňom vlievala hlbokú lásku. Všetci hľadáme zázraky, aby sa nám niečo ukázalo, niekto k nám prehovoril, aby sa niečo stalo. Ja vnímam ako najväčší zázrak Zrod nášho dieťatka. Pamätám si ho ako stav absolútnej radosti a jednoty.

A ako ste sa vlastne dostali k pôrodu s placentou – k lotosovému pôrodu?

Deniska: Postupne sme hľadali. Bolo pre nás veľmi náročné nájsť niekoho, kto s nami bude zdieľať čas pôrodu. Vedela som, že do nemocnice ísť nechcem, mám z nej traumu, už samotná predstava, že mám svoje dieťatko porodiť v nemocnici bola neprijateľná. Začali sme hľadať pôrodnú asistentku, ale na Slovensku boli už všetky v tom čase zadané, postupne sme zistili že aj v Čechách. Cítili sme však, že je to v poriadku. Keď sme komunikovali s Nataikom v brušku, vnímali sme, že bol v úplnom pokoji a hovoril, aby sme sa tým nestresovali, nech si to užívame, všetko bude v poriadku. Medzitým sme od priateľky dostali informáciu o pôrodnom dome v Rakúsku, kam sme sa išli pozrieť. Aj napriek tomu, že nepôsobil ako nemocnica a bol príjemne zariadený, ja som sa tam necítila dobre a bezpečne. Stále som vnímala, že úplne najbezpečnejšie sa cítim doma. Istotu som nadobudla po stretnutí s tamojšou pôrodnou asistentkou, ktorá mala silnú mužskú energiu a mne úplne nesadla. Bola som však rada, že sme toto miesto navštívili, poskytovalo mi to možnosť v pokoji sa rozhodnúť, radili sme sa aj s bábätkom a dostali odpoveď, že to nechá plne na mne, podľa toho ako sa cítim a kde je to pre mňa najlepšie. Keby som mala strach rodiť doma, určite by som do toho nešla a hľadala inú alternatívu. Prišla som na to, že najdôležitejšie je konať podľa toho čo skutočne cítim. Preto – pokiaľ má žena strach a je pre ňu bezpečnejšie rodiť v nemocnici, je to úplne v poriadku. Mnoho žien sa bude cítiť bezpečnejšie v nemocnici a iné práve naopak doma. Počas tehotenstva som o pôrode nečítala vôbec nič, ak som si aj zaobstarala nejakú knižku, nevedela som sa k čítaniu primäť. Uvedomila som si, nakoľko ma informácie dokážu ovplyvniť a odviesť od toho, aby som vnímala bez strachu sama seba a užívala si tehotenstvo. Čím viac sme počas celého tehotenstva pracovali na svojich strachoch, prepúšťali ich a liečili, čím viac sa blížil pôrod, tým väčšmi som cítila, ako mi pribúda vnútorná sila a istota v seba samu, vo svoje telo, v prírodu, v to, že je všetko v poriadku. A aj keď sme si napokon dohodli skvelú ženu k pôrodu, stále intenzívnejšie som cítila, že chcem rodiť doma iba so svojim partnerom. Aby sme boli sami, a to nie len z dôvodu vnútornej istoty, že to fyzicky zvládnem, ale i zo spirituálneho hľadiska – je to posvätný okamžik, ktorý by každý jeden zúčastnený človek navyše, narušil svojim energetickým poľom. V okamihu zrodenia sa prepájajú dva svety, ten jemnohmotný s tým našim „hutnejším“. Sme veľmi vďační, že sme mali možnosť prežiť toto liečivé a transformačné okno v časopriestore bez akéhokoľvek narušenia. Je to ako veľká umývačka na dušu, na srdce. Je to ako keď sa po rokoch stretnete s milovaným priateľom. Tento okamih zrodu nového života je poklad a jeden z  najväčších darov, ktorý sme od stvorenia dostali.

Pre ženu je nesmierne dôležité, aby mala vedľa seba partnera, ktorý ju plne podporí a neuberá ju o silu svojim strachom ale naopak poskytuje ochranu, podporu a bezpečie. Pre teba bol Filip silnou oporou…

Deniska: Pôrod je svojim spôsobom na žene, ale pravda je, že až keď sa ona cíti bezpečne, tak sa môže plne uvoľniť do procesu a dôvery v prírodu a svoje telo. Žena je síce tá, ktorá vo svojom lone nosí dieťa a ktorá ho nechá porodiť skrz svoje telo, avšak muž má pri tom všetkom rovnako dôležitú úlohu. Celé toto obdobie ovplyvňuje rovnako hlboko i muža a je pre neho silne transformačné. Z vlastnej skúsenosti viem, nakoľko je potrebné, aby muž ženu plne podporoval, bol jej ochrancom a vytvoril bezpečný priestor. Filip bol po celé tehotenstvo pri mne, staral sa o mňa a tešil sa z novo prichádzajúceho života. Môj milovaný bol pre mňa oporu, bez ktorej by celé tehotenstvo bolo polovičné. Vnímal krásu, ktorá išla z môjho vnútra, cítila som sa ako Bohyňa. Žena tehotná je skutočne žena požehnaná. Sila dušičky vo vnútri jej lona, ktorá je ešte dokonale napojená na celé Stvorenie, žiari skrz ňu von. Pokiaľ sa toho žena skutočne nebojí a neodmieta všetko čo s tehotenstvom prichádza – či už sú to psychické traumy, fyzické strachy z bolesti či natrhnutia a iných vecí, ktoré sme kedy počuli z tisícich príbehov od iných žien, tak nie je dôvod, aby pôrod neprebehol v poriadku. A u nás celé toto uvedomenie viedlo k rozhodnutiu rodiť čo najprirodzenejšie. Možno práve preto k nám lotosový pôrod jednoducho prišiel. Tesne pred pôrodom nám Mirka, pôrodná asistentka, rozprávala o svojej osobnej skúsenosti s lotosovým pôrodom. Cítili sme, že to je ono. Táto informácia nás tak zaujala a a nadchla, že sme si zohnali knižku, v ktorej boli desiatky príbehov párov, ktoré takýmto spôsobom rodili. Dávalo nám to veľký zmysel, pochopili sme dôležitú vec: pokiaľ sme pri počatí dvaja, pri posvätnom okamžiku, keď sa celý vesmír pripravuje na zrod novej dušičky, tak je prirodzené, že pri pôrode majú byť opäť obaja. I to, že nepotrebujeme nijaké nástroje, nemusím nič umelo pripravovať, prevárať a odstrihnúť – robiť malú operáciu. Lotosový pôrod je tak prirodzený, že nepotrebuje žiaden vonkajší zásah. Asi mesiac pred pôrodom sme si s Filipom prečítali knižku o lotosovom pôrode jedným dychom a začali sa nám objavovať obrazy spojené s placentou a Nataikom. Prišli sme na to, že placenta nie je oddelená časť, že je živou súčasťou dieťatka.

Filip spomenul prirovnanie, že placenta je jedným z našich najdôležitejších priateľov…

Filip: Placenta je bytosť, je to neprejavené stvorenie, je to prostredník medzi svetom ducha a fyzickou realitou našej matky Zeme. Ak vezmeme „bežný štandard“ v pôrodniciach – skoro 100% západnej populácie sa rodí na svet s traumatickým zážitkom. So skorým a doslovným “odstrihnutím” od bytosti, ktorá nám bola jediným hmatateľným priateľom počas vývoja v maternici našej mamy. Bytosťou, ktorá nás živila, dýchala za nás. Bez vstrebaného vedomia placenty sme na svete ako “bezprízorní”, stále máme nejasný pocit neúplnosti, nenaplnenia, máme pocit, že niečo nie je správne, že niečo by malo byť inak. Ak by sme sa pozerali na bežný pôrod s okamžitým odstrihnutím placenty a odnesením dieťaťa očami vedca, videli a zmerali by sme, že dieťa s odstrihnutým pupočníkom má v krvnom obehu o tretinu až polovicu menej krvi, pretože chýbajúca krv zostala v placente. Tým samozrejme príde aj o významný objem železa. Videli by sme, že deti s odstrihnutým pupočníkom hneď po pôrode bolestivo kričia, nakoľko museli začať okamžite a plne dýchať, aby prežili – a to s oslabeným krvným obehom. Je to akoby ste Vy darovali 2 litre krvi a mali potom bežať na autobus. Nakoľko majú menej krvi a menej červených krviniek na prenos kyslíka, je rozdiel aj vo farbe kože a teplote tela. Naproti tomu deti, ktoré zostanú po pôrode pripojené pupočníkom k placente, užívajú si postupný prechod na svet, prvé minúty po pôrode za ne môže spoľahlivo dýchať placenta, ktorá stále pulzuje. Pulzuje dovtedy, kým dieťatko postupne a nezačne postupne samo dýchať. Dovtedy mu filtruje a okysličuje krv a dodáva živiny z krvného obehu matky. Placenta je unikátnym spôsobom pripojená pupočníkovými cievami priamo na pečeň, srdce a mozog dieťaťa. Deti narodené v prirodzenom prostredí bez podaných prídavných látok (anestetiká, epidurálna anestézia, umelý oxytocín…) väčšinou po narodení neplačú, sú pokojné, krásne ružové, nezažívajú pôrodnú a popôrodnú traumu. Ak by sme sa pozreli na bežný pôrod očami človeka, ktorý vidí a cíti jemnejšie energie, auru či energetické centrá, videli by sme obrovskú dieru, ktorá vznikne v biopoli dieťaťa po odstrihnutí placenty, videli by sme zmeny, strach, stres, bolesť, úzkosť a smútok. Ak po odstrihnutí pupočníka ešte dieťa nenechajú matke, bolesť zrodenia je o to väčšia. Rovnako matka nenaviaže už nikdy tak hlboký kontakt s dieťaťom ako v prvých minútach po pôrode (limbický otlačok). Ak dieťa pár minút po pôrode stratí kontakt s placentou – tou krásnou bytosťou, stratí ho zároveň s vesmírnym oceánskym vedomím, so svojou matkou a svojim spôsobom aj so sebou samým, s vierou v seba, v svoju silu, svoju lásku, dôveru v život.

Vy máte placentu starostlivo uloženú, vysušenú, natretú myrhovým olejom a čaká na správny čas a priestor, aby ste ju vrátili Zemi. Môžeme ešte nazrieť do procesu? Ako prebiehal samotný pôrod?

Deniska: Tým, že sme rodili úplne prirodzene, samotný pôrod sa rozbehol veľmi rýchlo. Napustila som si vaňu a kontrakcie sa intenzívne stupňovali. Aj keby sme mali niekde dohovorený pôrodný dom alebo asistentku, jednoducho by to nestihla. Z vane som sa po štyroch dostala do obývačky, kde medzitým Filip napustil pôrodný bazénik. Kontrakcie som mala už každé tri minúty, pôrod samotný trval tri hodiny. Po celú dobu som sa snažila vedome otvárať, aj napriek kontrakciám a obrovskému tlaku som povoľovala. Nesnažila som sa nijak špeciálne dýchať, plne som sa spoľahla na svoje telo, odovzdala sa mu v plnej dôvere. Bola som v stave tranzu, čas prestal existovať, istú dobu som zažívala stav blízky smrti. Uvedomila som si, že sa nachádzam na rozhraní tohto a iného života. Posledný pocit, ktorý si pamätám bol stav úplného odovzdania a v tej chvíli Nataiko vyšiel na tento svet. Po celý čas som bola ponorená vo svojom vnútornom svete. Nedokázala som sa sústrediť na nič iného iba na samotný proces. Vadilo mi i to, keď sa ma Filip na niečo opýtal. Potrebovala som, aby sa na mňa plne naladil, prirodzene vnímal moje potreby. Filip sa veľmi rýchlo ponoril do procesu spolu so mnou. Dokonca cítil a prežíval kontrakcie rovnako ako ja.

Filip: Z môjho pohľadu to išlo veľmi rýchlo, tri kontrakcie a už som videl hlavičku, telíčko a Nataiko bol na svete. Tým, že Deniska netlačila, neodtiekla ani plodová voda, Nataiko sa narodil prirodzene v plodovom vaku – jednoducho vykĺzol von. Vnímal som okolo nás mnoho svetelných bytostí, ktoré sa radovali z nového Stvorenia. Vedome som prijímal obrovskú vďačnosť Stvorenia. Uvedomil som si, že ak budú pôrody prebiehať takto Posvätne, ľudia budú môcť konečne naplno žiť, rozkvitnúť a realizovať svoj plný vnútorný potenciál v radosti a tvorivosti. A nedokáže ich zmanipulovať ani ten najlepšie vymyslený Systém, pretože tá sila bude v ich vnútri, budú s ňou navždy spojení.

Deniska: Až teraz spätne vidím, čoho všetkého sme sa pri pôrode dotýkali. Ja cítim obrovské spojenie s Matkou Zemou a svojou vnútornou silou. Keď si prirodzene odžijem pôrod až takto na pokraj, keď sa ocitám medzi dvomi svetmi a dotýkam sa smrti, tak sa dotknem aj svojej hlbokej a materskej sily, sily Matky Zeme – a tá je neskutočná. Nie len starostlivá, ale skutočná ženská sila. uvedomila som si, že pokiaľ si toto neprežijem v tele, nemôžem sa jej naozaj dotknúť. Podľa mňa je to celé cielene nastavené systémom tak, aby žena nemala možnosť túto silu získať. Pretože s takýmito ženami potom nemôže manipulovať a robiť s nimi čo potrebuje. Ako náhle sa raz tejto svojej sily dotknú, zistia že je obrovská a milujúca, že telo je nesmierne úžasné rovnako ako Naša Zem. Že príroda je dokonale vytvorená. Počas pôrodu som mala chvíľami pocit, že som účastník a zároveň pozorovateľ, pretože Nataiko sa v podstate narodil sám, ja som sa iba snažila vedome otvárať, celé to zrodenie človiečika prebehlo úplne prirodzene bez toho, že by som do toho nejako umelo zasahovala a snažila sa o niečo. Či už dýchať alebo tlačiť. Pri zrode Nového človeka som cítila obrovskú vďačnosť, vnímala aké dokonalé je celé Stvorenie, že aj keby som si tisíckrát prehrávala v hlave ako mám správne porodiť a prečítala stovky kníh, nedokázala by som to uchopiť v dokonalosti, v akej sa to udialo. Za to zo srdca ďakujeme.

Vy dvaja s Filipom teraz vďaka vašej skúsenosti sprevádzate páry počas tehotenstva a pomáhate im objaviť, prijať a zmeniť ich presvedčenia a strachy…

Deniska: Áno, práve vďaka tomu, že sme si tým my sami v pravde prešli, vieme im v tomto procese pomôcť. Prišlo uvedomenie, že pri liečení musíme fungovať s Filipom spolu – ako partneri. Filip je ten, ktorý vníma energie a lieči, avšak funguje to iba vtedy, keď sú ľudia otvorení a v srdci. Ja tým, že sa s nimi pred liečením rozprávam a zdieľam, pomôžem im dostať sa do srdca, aby boli skutoční a pravdiví. Potom môže prebehnúť Filipove energetické liečenie. Človek, ktorí sa chce vyliečiť alebo posunúť, musí to skutočne chcieť, inak to nejde. I nás to naučilo netlačiť a prijímať iba ľudí, ktorí naozaj chcú, nie ak chce niekto iný za nich, potom sa to odrazí aj na úkor nás.

Filip:.Počas tehotenstva, pred pôrodom a počas pôrodu sa venujeme hlavne uvoľňovaniu strachov, obáv a ďalších programov a presvedčení, ktoré sa zapísali do našich tiel. Je to dôležitý proces a veľký skutok pre naše deti. Môžeme im uvoľniť cestu, aby nemuseli spracovávať dedičné strachy, obavy či úzkosti. Po takomto uvoľnení , dokážeme lepšie počuť svoj vnútorný hlas, svoju dušu, dokážeme sa naladiť na naše dieťatko, komunikovať s ním a cítiť ho. Je to krásne. Detičky túžia komunikovať so svojimi rodičmi už počas tehotenstva, chcú cítiť každú chvíľu ich lásku, s ktorou ich rodičia očakávajú. Vieme ľuďom pomôcť prepustiť strachy, aby sa telo krásne uvoľnilo a umožnilo zázraku stvorenia prísť v láske na svet. Pôrod dieťaťa a placenty v jeho plnosti a láske je pre nás osobne najsilnejší transformačný zážitok.

Nakoľko sme energetické bytosti zažívajúce fyzickú realitu, aj riešenie takzvaných chorôb a ochorení spočíva v energetickom riešení. Ochorenie je naša vlastná reakcia na náš život, myšlienky a konanie. Ochorenie z fyziologického hľadiska vzniká jednoducho povedané pri prerušení toku životodarnej energie v organizme. K uzdraveniu treba nájsť kľúč – ako v rozprávke k zámku. S prijatím, pochopením a zvnútornením to znamená, že s následnou vedomou zmenou prichádza aj uzdravenie. My ponúkame sprevádzanie celkovým uzdravením. Kombináciou liečivých a transformačných elixírov, byliniek, minerálov a liečenia. Sprostredkúvame sily prírody, sily matky Zeme a Vesmíru.

Denisa, Filip a Nataiko

Lotosový pôrod

Lotosový pôrod znamená, že po pôrode bábätka nedochádza k prestrihnutiu pupočnej šnúry. Dieťatko zostáva aj po pôrode spojené pupočnou šnúrou s placentou, kým sa pupočník sám neoddelí, neodpadne. Tak má bábätko možnosť „dočerpať“ z placenty všetky dôležité látky, o ktoré by prestrihnutím pupočnej šnúry vlastne prišlo. Bábätko sa na svet vteľuje postupne a počas pripojenia k placente je stále akoby v dvoch svetoch a akoby v meditačnom stave. Po odpojení od placenty sa placentárne vedomie vtelí do dieťatka a dieťa začne plne vedome a najmä „sebavedome“ fungovať. Skúsenosti rodičov „lotosáčkov“ sú také, že tieto deti majú obrovskú vieru v život, s veľkou láskou a radosťou sa naplno púšťajú do každej aktivity, doslova sú plne prítomní v každom pohybe, nepochybujú o svojej správnosti, sú neúnavné, sebavedomé, dôsledne prejavujúce svoju vôľu a plne prítomné vo svojom tele. Sú to dobrodruhovia, milujú život a dôverujú mu.  

Placenta, posvätný strom

Počas celého tehotenstva plní placenta množstvo funkcií a v podstate sa stará o zásobovanie bábätka, jeho ochranu a tiež akoby suplovala funkciu orgánov, ktoré u dieťatka ešte nie sú dostatočne vyvinuté. K prirodzenému oddeleniu placenty dochádza v priebehu troch až deviatich dní od pôrodu. Počas týchto dní je placenta stále pri dieťatku a je vysušovaná soľou a levanduľovým olejom, krv z nej prechádza do dieťatka do okamihu, kým začne samo plne dýchať. Dôležité však je, že postupne sa vnára placentárne vedomie do dieťatka a na placente je neustále cítiť kraniosakrálny pulz aj keď sa pupočník zasuší. Odporúča sa zabaliť ju do vzdušného textilného vrecka či do plienky, aby mohla prirodzene vyschnúť. Môže sa však ponechať napríklad aj na cedidle či miske. O pupček sa bábätku počas tejto doby netreba nijako starať.

V pôrodniciach je ale bežné, že placenta sa po pôrode jednoducho vyhodí do odpadu, to je obrovská škoda, nielenže je zlikvidovaná živá bytosť-vedomie ale matka Zem nedostane priestor na spojenie s genetikou dieťaťa. To je aj dôvod prečo matku Zem necítime ako by sme mohli. Keď sa placenta vráti zemi, zem načíta energetiku dieťaťa spojí sa s ním a podporuje ho počas celého života.

Ako postupovať pri lotosovom pôrode

  • Keď sa narodí dieťa, nechajte pupočnú šnúru neporušenú.
  • Bábätko sa často narodí v plodovom obale, má krásnu zdravú farbu
  • Ak je pupočník obmotaný okolo krku dieťaťa, takmer vždy je ho možné odmotať.
  • Počkajte na prirodzený pôrod placenty, ktorý môže trvať i niekoľko hodín až 2 dni a bez problémov a obáv. U nás trval pôrod placenty 7 hodín. Placenta kým sa oddelí ešte lieči matku a zranenia z celých generácií. Je to úžasný liečiteľ, ktorého má každá matka k dispozícii.
  • Keď sú mamina a dieťatko ponechaní v priamom kontakte telo na telo, napomáha to uvoľňovaniu oxytocínu, a zároveň ako prevencia proti krvácaniu.
  • Porodenú placentu môžeme umiestniť do misky.
  • Počas niekoľkých hodín po pôrode, placentu jemne omyte teplou vodou, odstráňte krv a zrazeniny, a osušte.
  • Umiestnite placentu do sitka alebo cedidla na 24 hodín, aby sa vysušila.
  • Potom môžete placentu zabaliť do materiálu, ktorý saje (napr. plienka alebo handrička) a vložiť do špeciálnej placentovej taštičky.
  • Placentu „prebaľujte“ raz alebo dvakrát denne, niekedy aj častejšie, pokiaľ dôjde k presakovaniu. Dôležité je, aby sa vytekajúca krv nezačala rozkladať. My sme to riešili soľou v myske pod cedidlom, kam odtekala a soľ túto krv konzervovala. My sme placentu nesolili priamo, prišlo nám to ako sypanie soli do rany a bolestivé pre placentu.
  • Alternatívne môže byť placenta ponechaná otvorená a sušená v sitku alebo cedidle
  • Placentu môžete v prípade obáv potrieť morskou soľou, lepšie je nasypať soľ do nádoby pod placentu, potrieť ju myrhovým, levanduľovým alebo rozmarínovým olejčekom, ktoré zlepšia konzervovanie. Ak máte doma kadidlo, myrhu, šalviu posypte placentu týmito darmi, môžte ju zasypať aj maličkými zlomkami kryštálmi ruženínu, citrínu, ametystu, kryštálu.
  • Mamina môže dieťa nosiť a kŕmiť podľa potreby, musí si dávať pozor aby neťahala pupočníkové pripojenie na dieťati (dieťatko vám dá rýchlo najavo, ak mu to nie je príjemné).
  • Dieťatko môže byť vyzlečené alebo len jemne zabalené do prikrývky.
  • Bábätko pripojené na placentu neplače, alebo naozaj výnimočne
  • Žiadna osobitná starostlivosť o pupočník dieťaťa nie je nutná. Použitie antiseptického ošetrenia môže oddialiť oddelenie placenty.
  • Kúpanie je možné, ale zložité, v tomto období nie je potrebné.
  • Ideálny je neustály telesný kontakt maminky s dieťatkom
  • Pupočník dieťaťa sa pomalinky vysušuje a uvoľňuje.
  • Pupočník sa odpojí do cca 9 dní. Užívajte si tieto dni, sú posvätné, oteckom odporúčame zobrať si dovolenku a plne vnímať zrodenie nového života. Tieto chvíle sú liečivé pre oboch rodičov. Stíšením a dočasným obmedzením v pohybe, môžte byť viac prítomní. My sme v podstate skoro celý čas strávili v posteli. Upokojili sme sa, stíšili, sprítomnili. Potom príde druhé narodenie Vášho dieťatka, odpojenie od placenty od vesmírneho vedomia. O jeho odpojení rozhodne dieťa samo, keď sa už cíti plne vtelené v tomto svete. Väčšinou si doslova nožičkou alebo ručičkou brnkne do vysušeného prepojenia a s pupočníkom a toto spojenie preruší – přirozeně, samozřejmě a bez pláče.
  • Dôležité je, že placenta je posvätná bytosť a chce s nami komunikovať. Keď sa o ňu staráte, robte to vedome a s láskou. Vysvetlite aj vašemu bábätku, čo idete robiť s jeho placentou, uvedomte si, že máte doma kompletnú bytosť, ktorá všetkému rozumie väčšinou viac ako my rodičia. Placenta je veľmi vnímavá a dá sa s ňou komunikovať, robte to tak často ako Vás napadne. Budete prekvapení.

© časopis VITALITA a Denisa, Filip, Natai
www.bytvsrdci.org, email: my3@bytvsrdci.org, www.vitalitanet.sk

Poznámka k šíření textu: Tento článek je možné v nezkrácené a neupravené podobě dále kopírovat a rozšiřovat nekomerčním způsobem, pokud bude připojena celá tato poznámka včetně zdrojů s aktivními odkazy. Děkujeme, My3

Filip, Denisa, Natai

Filip, Denisa, Natai

S láskou, Filip, Denisa, Natai